19. 7. 2024
Super športový rok 2024 pokračuje a čaká ho najsledovanejšie podujatie – olympijské hry v Paríži. Od piatku 26. júla do nedele 11. augusta budú športovci z celého sveta bojovať o najcennejšie medaily pod piatimi olympijskými kruhmi.
Slovenskí vodní slalomári, v popredí zľava Zuzana Paňková, Eliška Mintálová a v pozadí zľava Jakub Grigar a Matej Beňuš, pózujú 19. júla 2024 v Bratislave pred odchodom na XXXIII. letné olympijské hry v Paríži. (Foto: TASR - Pavel Neubauer)
Francúzska metropola hostí olympijské hry po sto rokoch a tretí raz v histórii (predtým v roku 1900 a v roku 1924). Zúčastní sa na nich 10 500 športovcov, ktorých čakajú súťaže v 32 športoch a v 329 disciplínach. A Paríž sľubuje veľkolepú šou. Slovensko vyšle na olympiádu najmenšiu výpravu v ére samostatnosti. Je v nej 28 športovcov, ale medzi nimi viacero adeptov na popredné umiestenie či dokonca medailu. V programe hier by ste márne hľadali bejzbal, softbal a karate, naopak pribudol breaking (resp. breakdance). Miesto v olympijskom programe si zachovali aj športové lezenie, surfing či skejtbording.
Novinka s ceremoniálom
Na otvárací ceremoniál v Paríži bude dohliadať zhruba 45 000 policajtov. Potvrdil to riaditeľ plánovacieho úseku hier Lambis Konstantinidis. Podujatie sa bude po prvýkrát v histórii konať mimo štadióna. Približne 80 lodí povezie 26. júla niekoľko tisíc športovcov na šesťkilometrovej trase po Seine a okolo najznámejších parížskych pamiatok od Pont d’Austerlitz po Eiffelovu vežu. Ceremoniál má naživo sledovať asi stovka vysokopostavených politikov a očakáva sa, že na brehoch rieky sa zíde viac než 300 000 divákov. To prirodzene vzbudzuje obavy okolo bezpečnosti, k čomu prispel aj nedávny útok na amerického exprezidenta Donalda Trumpa. „Veľmi úzko spolupracujeme s americkými bezpečnostnými službami a ich tajnými službami. Sme si istí, že sme na rovnakej vlne, ale v dôsledku toho nešťastného incidentu sme nemuseli meniť nič,“ citovala Konstantinidisa agentúra Reuters.
Kto zapáli olympijský oheň?
Jedným z pamätných vrcholov každej olympiády je zapálenie olympijského ohňa. Francúzska športová história je veľmi úspešná, a tak sa ponúka hneď niekoľko variantov, komu pripadne česť byť posledným členom štafety s pochodňou. V roku 1992 v rámci zimných olympijských hier zapálil oheň skvelý bývalý futbalista Michel Platini, a tak sa spomínajú aj mená zimných športovcov. Favoritom je úspešný biatlonista Martin Fourcade. Do úvahy však prichádzajú aj niekdajšia plavkyňa Laure Manaudouová, džudista Teddy Riner, ktorý bude štartovať v Paríži, ako aj futbalová hviezda Kylian Mbappé či olympijský víťaz v skoku o žrdi z Londýna 2012 Renaud Lavillenie.
Olympijský oheň symbolizuje prepojenie moderného olympijského hnutia s antickými olympijskými tradíciami. Na olympijskej pôde sa oheň prvýkrát objavil na OH v Amstedame 1928. Od hier v Berlíne 1936 tvorí zapaľovanie olympijského ohňa, ktorý pochádza priamo z gréckej Olympie, pevnú súčasť otváracieho ceremoniálu. Olympijský oheň potom horí počas konania hier na olympijskom štadióne alebo v jeho blízkosti. Dáva tak na známosť všetkým, že hry sa konajú. Súčasťou záveru hier je preto aj zhasnutie olympijského ohňa. Od roku 1936 sa prenášanie olympijského ohňa z Olympie do miesta konania hier uskutočňuje prostredníctvom olympijskej štafety.
História olympijských hier
Olympijské hry boli symbolom starovekého Grécka, pričom prvé v novodobých dejinách sa konali v roku 1896. Ako inak, v Aténach. Obnovenie olympijských hier súviselo s archeologickými vykopávkami, najmä priamo v Olympii berlínskym helenistom Ernstom Curtiusom, a tiež prudkým rozmachom moderného športu predovšetkým v Anglicku.
Moderné olympijské hry sa však zrodili vo Francúzsku, tretej veľmoci vtedajšej Európy. Ich zakladateľ barón Pierre de Coubertin (1863 - 1937) bol najmä pedagógom. Vo svojich štúdiách vychádzal z antického obrazu ideálneho človeka, ale takisto aj z názorov britského učiteľa Thomasa Arnolda. Ten tvrdil, že „pohyb sa musí stať základným kameňom každej racionálnej výchovy.“
Coubertin viedol neľahký boj. Na britských ostrovoch bol šport už vtedy skôr biznisom (box, dostihy i začiatky futbalu) alebo kratochvíľou pre bohatých. Antický vzor sa s tým pramálo zlučoval. Svoje myšlienky vyslovil barón prvý raz na parížskej Sorbonne v roku 1882, no nenašiel pochopenie. Na jún 1884 zvolal na pôdu slávnej univerzity kongres o športe. Skončil sa jednomyseľným súhlasom s obnovením hier. Prvé olympijské hry sa konali od 6. do 15. apríla 1896 v gréckych Aténach. Doteraz posledné letné olympijské hry 2020 v japonskom Tokiu (pre pandémiu covidu sa konali v roku 2021) mali poradové číslo 32, hoci olympiády sa uskutočnili len 28-krát. Číslovanie totiž zahrňuje aj hry, ktoré sa pre dve svetové vojny nekonali (Berlín 1916, Tokio 1940, Londýn 1944).
Medailová bilancia
Najúspešnejšou krajinou v histórii letných olympijských hier sú suverénne Spojené štáty americké s celkovým ziskom 2 629 cenných kovov (zlato: 1061 – striebro: 830 – bronz: 738).
Slovensko je v historickej bilancii krajín na letných hrách na 53. mieste so ziskom desiatich zlatých, 14 strieborných a ôsmich bronzových medailí. Celkovo tak Slováci nazbierali v ére samostatnosti 32 medailí. Slovenskými rekordérmi sú bratia Peter a Pavol Hoschonerovci, ktorí ako vodní slalomári získali trikrát zlato a raz bronz. Zo zlatej medaily sa dvakrát tešili vodní slalomári Michal Martikán a Elena Kaliská, po jednom triumfe si pripísali atlét Matej Tóth, športová strelkyňa Zuzana Rehák-Štefečeková a bratranci Ladislav a Peter Škantárovci, ďalší úspešní vodní slalomári. Práve vodný slalom je pre Slovákov najúspešnejším športom a pripísali si v ňom väčšinu olympijských úspechov v ére samostatnosti.
